Kým na ostatných troch albumoch sa austrálskym surferom PARKWAY DRIVE nepodarilo prekročiť hranice vlastného žánru a opustiť miesto v tieni svojich známejších kolegov, aktuálna nahrávka „Atlas“ má šancu zaujať dokonca aj tých, ktorým je metalcore cudzí.

Titán, podľa ktorého je pomenované pohorie na severe Afriky a podľa antickej mytológie drží nebeskú klenbu, si v službách urastenej pätice na ramená pribral okrem kombinácie hardcoru a metalu aj akustické gitary, členitejšie kompozície, ženský vokál a v neposlednom rade starosti o životné prostredie. Aj vďaka otvoreniu sa novým hudobným vplyvom sa s aktuálnym albumom spája viacero prívlastkov začínajúcich sa na predponu naj-.

„Atlas“ je najambicióznejšia, najpestrejšia a najlepšia nahrávka PARKWAY DRIVE.

Ostali verní

Napriek vyššie uvedenému je album stále v prvom rade o nabúchaných severských riffoch podkutými kopákmi a reve frontmana Winstona McCalla. Ten zo svojich pozícií neuhol ani o piaď a kým gitaristi strieľajú sóla a rôzne melodické vyhrávky, on ostáva verný svojmu charizmatickému agresívnemu prejavu.

Po ortodoxnejšom úvode albumu prídu na rad príjemné prekvapenia. Či už je to mocný hardcorový chorál vo „Wild Eyes“, vzletný heavymetalový motív poháňajúci úvodný singel „Dark Days“ alebo na cleane hraná melodická linka podporená ženským vokálom v „The River“, PARKWAY DRIVE ukazujú svoju pomerne originálnu víziu moderného metalu.

Najdôležitejšie je to, že všetko stavajú na svojich tradičných výrazových prostriedkoch, vďaka čomu nahrávka drží krásne pohromade. Kým takí THE FACELESS znejú na aktuálnej nahrávke ako takmer úplne iná kapela, PARKWAY DRIVE si dnes s nikým nepomýlite.

YOLO klišé

Napriek mimoriadne silnému stredu nahrávky, reprezentovanom spomínanými skladbami, na albume občas zamrzia povrchné texty ako „I´d rather believe in nothing than believe in a fucking lie“ alebo klišoidné heslá „There is no God“, prípadne „You only live once“. Naopak, pri sláčikami, klavírom a akustickou gitarou doprevádzanej titulnej skladbe behá mráz po chrbte.

And I just can´t shake the feeling all I am is sinking
While one thousand eyes stare back at me
But the ones that I´d die for are the ones I can´t see
Flooding in
...
It´s the sound of the emptiness

Aj keď má „Altas“ svoje výrazné i menej výrazné momenty, v konečnom súčte ide o výborný album, ktorý síce nebúra zažité mantinely metalcoru, no nebojí sa ponad ne vykuknúť. „Atlas“ znie najlepšie práve v momentoch, kedy sa tradícia stretáva s experimentmi.

Námietka, že v podstate neprináša nič nevídané, je úplne nepodstatná. Noví PARKWAY DRIVE sú zábavní a v budúcnosti sa bude o „Atlas“ hovoriť ako o míľniku ich kariéry. A možno nielen tej ich.